Infekcie dolných dýchacích ciest

Hoci sú zriedkavejšie než infekcie horných dýchacích ciest, infekcie postihujúce dolnú časť dýchacieho traktu sú veľmi závažné vzhľadom na ťažší priebeh. Veľmi často vznikajú ako konečná komplikácia pôvodne ľahkej infekcie horných dýchacích ciest.
Dolná časť dýchacieho traktu sa začína hrtanom (larynx) a hrtanovou príchlopkou (epiglotis) a pokračuje cez priedušnicu (trachea), priedušky (bronchy) a priedušničky (bronchioly) do pľúc. Spomenieme najvýznamnejšie postihnutia tejto časti dýchacieho traktu s dôrazom na zápal pľúc (pneumónia) vzhľadom na jeho častý výskyt a závažnosť; tuberkulóze je venovaná osobitná kapitola.

Akútna bronchitída (Akútny zápal priedušiek)

Vírusové alebo bakteriálne infekcie bronchiálneho stromu. Ide o bežne sa vyskytujúce ochorenia sprevádzané produktívnym kašľom (kašeľ s vykašliavaním), mierne zvýšenou teplotou a bolesťami na hrudníku.Liečba spočíva v preventívnych opatreniach, dostatočnom zavodnení organizmu, v ťažších prípadoch sa podávajú antibiotiká.

Hlavné bronchy (priedušky) sú dva segmenty, na ktoré sa rozdeľuje priedušnica na svojom konci. Oblúkovitým priebehom vo vnútri hrudníka prebiehajú smerom do pľúc. Postupne sa delia na druhotné bronchy a čoraz tenšie bronchioly (priedušničky), na ktorých konci sa nachádzajú štruktúry priamo sa zúčastňujúce na procese výmeny plynov medzi krvou a vdychovaným vzduchom.
Pôvodcami bronchitídy sú vo viac ako polovici prípadov určité vírusy, spôsobovať ju môžu aj baktérie a mikroorganizmy zo skupiny tzv. mykoplaziem.
Akútna bronchitída je častým problémom v ambulancii lekára prvého kontaktu, k typickým prejavom patrí kašeľ s hojným hustým žltým a zelenkastým hlienom, mierne zvýšenie telesnej teploty a bolesť na hrudníku v dôsledku namáhavého kašľania. Veľmi často vzniká ako komplikácia nedobre vyliečenej infekcie hrdla, najmä u fajčiarov alebo jedincov vystavených chladu z okolitého prostredia.

Liečba akútnej bronchitídy (akútneho zápalu priedušiek)

Antibiotická liečba v mnohých prípadoch nie je potrebná, najmä ak priebeh naznačuje vírusový pôvod ochorenia alebo príznaky sú len mierne a v krátkom čase ustupujú pri zavedení určitých opatrení.

K týmto opatreniam patria:

  • Dobrá hydratácia (prívod tekutín): prispieva k zriedeniu a skvapalneniu hlienov, tie potom môžu byť ľahšie vykašľané. Treba pripomenúť, že hlieny sú obranným mechanizmom priedušiek a obsahujú veľké množstvo patogénov (choroboplodných mikroorganizmov). Aby neboli veľmi husté a nelepili sa na steny dýchacieho traktu, odporúča sa vypiť denne aspoň tri litre tekutín vo forme vody, čaju, džúsov. K dispozícii sú aj lieky, tzv. expektoranciá, uľahčujúce vykašliavanie. Ale aj táto skupina liekov účinkuje najlepšie pri dostatočnom zavodnení organizmu.
  • Prestať fajčiť: ak je to možné, tak natrvalo. Ak nie, tak aspoň počas zápalu.
  • Ochrana proti chladu (zahŕňa aj chlad z klimatizačných zariadení).
  • Užívanie liekov potlačujúcich kašeľ (antitusiká) nie je pri akútnej bronchitíde vhodné. Potlačenie kašľa znemožňuje vykašľanie hlienov naplnených mikroorganizmami, tie potom zostávajú dlhšiu dobu v prieduškách a doba liečenia sa len predlžuje.

Pneumónia (Zápal pľúc)

Zápal pľúcneho parenchýmu (tkaniva pľúc) následkom infekcie rôznymi choroboplodnými mikroorganizmami, predovšetkým baktériami.
Hlavné príznaky tejto infekcie sú: produktívny kašeľ (kašeľ s vykašliavaním), bolesti na hrudníku, sťažené dýchanie a horúčka nad 38,5 °C.

Diagnóza zápalu pľúc sa potvrdí röntgenovou snímkou hrudníka. Analýzou krvných plynov je možné posúdiť dýchacie funkcie. Liečba v závislosti od vážnosti stavu môže prebiehať v domácom prostredí alebo vyžadovať hospitalizáciu. Jej základom je pokoj na lôžku a podávanie antibiotík.

Pľúca sú vlastným orgánom dýchania, pretože na ich úrovni dochádza k výmene dýchacích plynov. Krv prijíma kyslík z vdychovaného vzduchu a zbavuje sa oxidu uhličitého, ktorý sa tak dostáva do vydychovaného vzduchu. Pľúca majú dve pľúcne krídla, pravé krídlo sa delí na tri laloky, ľavé na dva. Pľúcne tkanivo je tvorené sieťou mikroskopických chodbičiek, do ktorých vyúsťujú tie najmenšie priedušničky. Každá chodbička má svoju krvnú kapiláru (vlásočnicu) slúžiacu na spomínanú výmenu plynov. Miestom výmeny plynov medzi vdychovaným vzduchom a krvou sú alveoly (pľúcne mechúriky), ktoré predstavujú konečný styčný bod medzi dýchacím traktom a krvou z obehového systému.

Pneumónia je zápal pľúcneho tkaniva následkom infekcie určitými choroboplodnými mikroorganizmami, najmä z radov baktérií, hoci účasť vírusov alebo húb nie je ničím výnimočným. Tieto mikroorganizmy prenikajú do pľúcneho tkaniva z horných dýchacích ciest. Vo všeobecnosti ide o závažnú infekciu zodpovednú za veľkú časť úmrtí infekčného pôvodu. V súčasnosti je zápal pľúc kontrolovateľný antibiotickou liečbou, ale pred érou antibiotík sa spájal s obrovskou úmrtnosťou.

Zjednodušene možno povedať, že sa vyskytuje v dvoch formách:

  • Bronchopneumónia: spôsobená poväčšine baktériou nazývanou Haemophilus influenzae; vyznačuje sa difúznym postihnutím oboch pľúcnych krídiel, niekedy len jedného z nich, a prítomnosťou splývajúcich zápalových ložísk.
  • Lobárna pneumónia (lobus = lalok): spôsobená najmä tzv. pneumokokom (Streptococcus pneumoniae). Postihuje jeden, niekedy viacero lalokov, zápalové ložiská sú zvyčajne dobre ohraničené.

Túto infekciu je možné získať kontaktom s infikovaným jedincom, cestovaním do endemických oblastí (oblasti s častejším výskytom určitého ochorenia), dlhodobým pobytom v nemocničnom prostredí, kde bývajú prítomné zvlášť virulentné (schopné vyvolávať nákazu) mikroorganizmy, tesným kontaktom s niektorými živočíchmi (napríklad holuby), vdychovaním kvapiek infikovanej vody (Legionella – klimatizačné zariadenia) a v niektorých prípadoch vdýchnutím predmetov alebo potravy, odborne nazývaným aspirácia.
Niektoré skupiny ľudí sú náchylnejšie na vznik tohto typu infekcie, ako napríklad alkoholici, pacienti so srdcovým zlyhaním a chronickým zápalom priedušiek, jedinci po transplantácii obličiek alebo po odstránení sleziny (splenektómii). Zaintubovaní pacienti (t.j. jedinci, ktorým pre ťažké dýchacie problémy bola zavedená do dýchacích ciest trubička na dýchanie) predstavujú tiež rizikovú skupinu z hľadiska pľúcnej infekcie.

Hoci každý zápal pľúc sa odlišuje vyvolávajúcimi mikroorganizmami a rozsahom postihnutia, existujú symptómy spoločné pre všetky pneumónie:

  • Kašeľ: je hlavným príznakom zápalu pľúc, je sprevádzaný vykašliavaním tmavých hlienov hrdzavej farby pri bakteriálnom pôvode. Pri vírusových formách je suchý, bez vykašliavania hlienov.
  • Bolesť hrudníka alebo rebier: zodpovedá najviac postihnutej oblasti pľúc; zvýrazňuje sa pri hlbokom nádychu.
  • Sťažené dýchanie: väčšinou ide iba o subjektívny pocit nedostatočného naplnenia pľúc vzduchom pri nádychu, ale v prípadoch rozsiahleho postihnutia môže vznikať v dôsledku nedostatočného okysličovania krvi.
  • Horúčka nad 38,5 °C s náhlym začiatkom, zimnicou a celkovou nevoľnosťou.

U starých alebo chronických pacientov sa môže zápal pľúc prejaviť zhoršením základného ochorenia, akým je napríklad srdcová nedostatočnosť alebo cukrovka. V tejto skupine pacientov môže pneumónia prebiehať pod obrazom porúch vedomia a dehydratácie.
Vírusové infekcie majú miernejší priebeh, začínajú sa pozvoľna a u mladých jedincov môžu prebehnúť nepozorovane.
Diagnóza zápalu pľúc sa zakladá na horeuvedených príznakoch a auskultačnom náleze (počúvanie dýchania prostredníctvom fonendoskopu). Na potvrdenie prítomnosti pľúcneho poškodenia sa robí röntgenová snímka pľúc. Vyšetrenie krvi a analýza krvných plynov so zameraním na kyslík (krv sa získava z vretennej tepny (arteria radialis) umiestnenej na dlaňovej strane zápästia) umožňuje stanoviť závažnosť infekcie. Kultiváciou spúta (vykašľaných hlienov) je možné rozpoznať vyvolávajúci mikroorganizmus, a tak nastoliť najvhodnejšiu liečbu.

Liečba je antibiotická, možné sú dva spôsoby:

  • V ľahších prípadoch pacient dostáva antibiotiká vo forme tabletiek a počas liečby môže byť doma.
  • Ťažšie prípady vyžadujú intravenóznu (vnútrožilovú) liečbu antibiotikami v nemocničnom prostredí. Zároveň je potrebné sledovanie dýchacích funkcií, pri zhoršovaní stavu je potrebné začať podávať kyslík maskou alebo intubovať pacienta (zavedenie trubičky na dýchanie do priedušnice a pripojenie na respirátor – stroj na dýchanie).

V oboch prípadoch je liečbu možné doplniť liekmi na zníženie teploty, inhalačnými prípravkami rozširujúcimi priedušky a liekmi podporujúcimi vykašliavanie. Rovnako ako pri akútnej bronchitíde, aj pri zápale pľúc je nevyhnutná dobrá hydratácia (zavodnenie), uľahčujúca vykašliavanie infikovaných hlienov. Dobrou pomôckou sú aj dychové cvičenia, ktoré učia správnemu dýchaniu a prispievajú k odstraňovaniu hlienov.
Priebeh je zvyčajne dobrý, zlepšenie nastáva po prvom týždni liečby. Postihnutie pľúc zobrazené na röntgenovej snímke zvyčajne potrebuje dlhšiu dobu na vymiznutie.
Najčastejšou komplikáciou zápalu pľúc je postihnutie pleury čiže popľúcnice (vnútorný list) pokrývajúcej povrch pľúc a pohrudnice (vonkajší list) vystieľajúcej vnútro hrudnej dutiny. Pri postihnutí pleury môže nastať nahromadenie tekutiny medzi oboma jej listami, tzv. pleurálny výpotok. Pri ťažkých penumóniách môže dochádzať k nahromadeniu hnisu a infekčného materiálu v pľúcnom parenchýme (vlastné tkanivo pľúc) vo forme abscesu (dutina vyplnená hnisom) so zlou prognózou.
Prognóza ochorenia vždy závisí od viacerých faktorov ako vek a celkový stav pacienta. Zápaly pľúc získané pri pobyte v nemocničnom prostredí (tzv. nozokomiálne nákazy) majú horšiu prognózu, lebo sú spôsobené mikroorganizmami rezistentnými na mnohé antibiotiká. Navyše ide o pacientov s nejakým závažným ochorením, pre ktoré sú hospitalizovaní. Preto sa úmrtnosť v prípade nozokomiálneho zápalu pľúc pohybuje medzi 25 – 50 %.

Prevencia pneumónie

Najúčinnejšie metódy prevencie zápalu pľúc:

  • Obrátiť sa na svojho ošetrujúceho lekára pri akomkoľvek ochorení dýchacieho traktu, ktoré trvá dlhšie než zvyčajne a je sprevádzané horúčkou a bolesťami na hrudníku. Najmä staršie osoby alebo chronicky chorí jedinci by sa mali dať zaočkovať proti chrípke, lebo toto vírusové ochorenie môže u nich spôsobiť závažné komplikácie a viesť aj k zápalu pľúc.
  • Prestať fajčiť, keďže tabakový dym blokuje obranné mechanizmy dýchacích ciest. Treba si dávať pozor na prievan studeného vzduchu a klimatizačné zariadenia.
  • Používať pri práci s vtáctvom, a najmä holubmi, ochranné masky.
  • Prežúvať a jesť pomaly. Pozornosť treba venovať najmä deťom a starým ľuďom, u ktorých môže jedlo ľahšie preniknúť do dýchacích ciest s následným vznikom takzvanej aspiračnej pneumónie (aspirácia = vdýchnutie).
  • Starostlivosť o hygienu ústnej dutiny patrí tiež k prevencii pneumónie.
  • Vyhýbať sa zneužívaniu antibiotík, ktoré si mnohí jedinci samovoľne „naordinujú“ pri najmenších príznakoch infekcie. Baktérie sa časom môžu stať rezistentné takzvaným procesom selekcie, čo vedie k ich neúčinnosti v prípade skutočnej potreby.
  • Nenaťahovať zbytočne pobyt v nemocničnom zariadení pre riziko vzniku nozokomiálneho zápalu pľúc.

Laryngitída (Zápal hrtana)

Zápal hrtanu v dôsledku infekcie, inhalácie dráždivých látok alebo namáhaním hlasu. Typické je zachrípnutie, bolesť hrdla a len zriedka zvýšená teplota. Vo väčšine prípadov vyliečenie nastane samovoľne, u malých detí môže prebiehať so život ohrozujúcimi komplikáciami.

Hrtan (larynx) je štruktúra spájajúca najnižšie uloženú časť ľudovo zvaného hrdla s hornou časťou priedušnice (trachey). V jeho vnútri sú umiestnené hlasivky, ktoré rozdeľujeme na horné (pravé) a dolné (nepravé). Hlasivky možno prirovnať k jemným natiahnutým jazýčkom, priečne uloženým v hrtane. Pri prechode vzduchu hlasivky vibrujú a vytvárajú zvuky, ktoré je človek schopný modulovať vďaka zoskupeniu pohyblivých chrupiek hrtana. Fonácia, t. j. tvorenie hlasu, sa dokončuje na úrovni ústnej dutiny, kde zvuk získava svoje charakteristické znaky.
Akútna laryngitída znamená akútny zápal hrtana, najčastejšie spôsobený infekciou, hoci môže vznikať aj z iných príčin, napríklad v dôsledku nadmerného vdychovania toxických látok (fajčiari) alebo preťažovaním hlasu (učitelia).

Pôvodcom infekčnej formy sú najčastejšie vírusy vyvolávajúce podráždenie a začervenanie hrtanu, ktoré pretrváva niekoľko dní.
Laryngitída sa vyznačuje typickým zachrípnutím, ktoré môže vyústiť do úplnej straty hlasu, a bolesťou v dolnej časti hrdla zvýrazňujúcou sa pri rozprávaní; len zriedka sa zjavuje horúčka.
Vyliečenie je samovoľné bez potreby špeciálnej liečby.

Na dosiahnutie vyliečenia je nutné šetriť hlas a vyhýbať sa fajčeniu (nielen aktívnemu, ale aj pasívnemu, čiže pobytu v zafajčenej miestnosti).
Existuje špeciálny syndróm nazývaný akútna vírusová laryngotracheitída (akútny vírusový zápal hrtana a priedušnice) vyskytujúca sa u detí najmä medzi 6. mesiacom a 3. rokom života. Je spôsobená rôznymi vírusmi a vyznačuje sa štekavým suchým kašľom sprevádzaným sťaženým dýchaním a inspiračným stridorom, čiže pískavým zvukom pri nádychu v dôsledku zúženia dýchacích ciest v oblasti hrtana (zápal, opuch). Pri výraznom opuchu hrtana môže nastať život ohrozujúci stav s dusením. Pri príznakoch zápalu hrtana u malých detí je dôležité obrátiť sa na detského lekára (pediater), s jeho pomocou sa dá predísť prípadným závažným komplikáciám.

Epiglotitída (Zápal hrtanovej príchlopky)

Závažný akútny zápal hrtanovej príchlopky, ktorá oddeľuje dýchacie cesty od zažívacieho traktu. Charakterizuje ju náhly začiatok s bolesťami hrdla, horúčkou, sťaženým dýchaním a celkovou nevoľnosťou.Pri podozrení na epiglotitídu je nutné vyhľadať lekára.

Epiglotis (hrtanová príchlopka) je tenká chrupka v tvare listu, uložená v prednej časti hrdla za koreňom jazyka. Jej úlohou je chrániť vstup do dýchacích ciest pred preniknutím potravy. Počas prehĺtania sa uvedie automaticky do činnosti. Ak je uzatvorenie neúplné alebo neskoré, nastane „zabehnutie”, ktorého hlavným príznakom je kašeľ vyvolaný podráždením priedušnice vdýchnutými látkami (niekedy sú to len sliny). Účelom kašľa je odstránenie týchto cudzích látok z dýchacích ciest.

Epiglotitída je akútnym závažným zápalom hrtanovej príchlopky spôsobeným poväčšine baktériami z rodu Haemophilus. Tieto mikroorganizmy spôsobujú opuch a zápal hrtanovej príchlopky, čím vzniká prekážka pre normálne prúdenie vzduchu.

Príznaky sa objavujú náhle, patrí medzi ne bolesť hrdla, horúčka a celková nevoľnosť; dôsledkom zápalu je sťažené dýchanie a prehĺtanie s vytekaním slín z ústnej dutiny. Postihnutý jedinec (najmä deti od 2. do 7. roku) toleruje len sediacu polohu, ktorú spontánne zaujíma, so zvesenou hlavou, otvorenými ústami a vysunutou sánkou. Ide o stav vyžadujúci bezprostredný zásah lekára a prevoz do nemocnice.

Tracheitída (Zápal priedušnice)

Zápal priedušnice infekčného pôvodu spôsobený vírusmi (najčastejšie) alebo baktériami (závažnejší priebeh).

Priedušnica (trachea) je viac menej tuhá trubica neúplne okrúhleho tvaru, umožňujúca prúdenie vdychovaného vzduchu smerom od hrdla až po carinu (karínu), čo je latinský výraz pre hranu vyčnievajúcu do prierezu priedušnice v mieste jej rozdelenia na dve hlavné priedušky (bronchy). Do priedušiek môžu prenikať rôzne mikroorganizmy.

Tracheitída je zápal priedušnice, ktorý spôsobujú:

  • Vírusy: sú najčastejšími pôvodcami. Prebieha pod obrazom miernych príznakov ako suchý kašeľ, bolesť za hrudnou kosťou súvisiaca s dýchaním, zvýšená telesná teplota a celková nevoľnosť. Nevyžaduje žiadnu špeciálnu liečbu, okrem kašľa, a vo všeobecnosti dochádza k výraznému zlepšeniu, i keď v niektorých prípadoch má tendenciu pretrvávať dlhodobo.
  • Baktérie: ide o vážnejšiu, ale zriedkavejšiu infekciu. Objavuje sa v ktoromkoľvek veku, ale predovšetkým u detí v náväznosti na infekciu horných dýchacích ciest. K typickým príznakom patrí vysoká horúčka, sťažené dýchanie, intenzívny kašeľ s hojnou expektoráciou (vykašliavaním). Vyžaduje hospitalizáciu s intravenóznym (vnútrožilovým) podávaním antibiotickej liečby.